Rýchlosť, s ktorou v Egypte dochádza k zmenám v mocenských pomeroch, vyráža dych každému, kto sleduje vývoj v tejto krajine a pokúša sa zaradiť ho do nejakých zmysluplných interpretačných schém. Striedanie revolúcie, kontrarevolúcie a reštaurácie, ústup a opätovný nástup autoritarizmu a „demokracie“ (slovo „demokracia“ sa tu nedá, samozrejme, použiť inak než v úvodzovkách) – to všetko sa v tejto arabskej krajine odohralo v priebehu iba dva a pol roka.
Pozrime sa bližšie na sled udalostí, predchádzajúcich súčasným krvavým zrážkam, ktoré nebezpečne približujú krajinu k otvorenej občianskej vojne. Najprv vo februári 2011 v dôsledku masových protestov, koordinovaných sekulárnymi občianskymi silami a lídrami študentského hnutia, odstúpil z funkcie prezident Husní Mubarak, ktorý vládol železnou rukou takmer tridsať rokov. Armáda, o ktorú sa predtým Mubarak opieral, vystúpila ako garant pokojného prechodu k legitímne ustanovenej vláde a v širšom zmysle aj k demokracii. Neskúsených sekulárnych revolucionárov však rýchlo odstavili od reálneho vplyvu na vývoj v krajine dobre zorganizovaní islamisti. Prvé skutočné súťaživé parlamentné voľby v novembri 2011 vyhral koaličný blok na čele so Stranou slobody a spravodlivosti, politickou odnožou náboženského zoskupenia Moslimské bratstvo. O pol roka neskôr, v júni 2012, v prezidentských voľbách zvíťazil kandidát tohto zoskupenia Mohamed Mursí. Svoje volebné víťazstvo považovali islamisti za prvý krok k zavedeniu režimu založenému na islamskom práve šaría. V súlade s týmto zámerom sa Mursí v novembri 2012 pokúsil de facto o ústavný prevrat, keď navrhol legislatívne zmeny, ktoré mali posilniť prezidentské právomoci, znefunkčniť systém deľby moci a nadlho zabetónovať moc islamistov.
Ak by sa tak stalo, demokracia v Egypte by zostala neuskutočniteľným snom. Masové protesty obyvateľstva napokon neumožnili Mursímu dokonať ústavný prevrat, on však pokračoval vo vládnutí a robil všetko pre to, aby islamistom čo najviac pomohol. Nekompetentnosť vlády, neschopnej riešiť každodenné problémy ľudí, prehlbovala nespokojnosť obyvateľstva. Koncom júna 2013 takmer 30 miliónov občanov vyšlo do ulíc egyptských miest, aby povedali vláde islamistov a prezidentovi „Dosť!“ Ich požiadavky podporila armáda, ktorá dala Mursímu 48-hodinové ultimátum. Keď požiadavku na odstúpenie odmietol, zosadila a uväznila ho. Odstavenie Mursího od moci vyvolalo nadšenie sekulárnej časti spoločnosti, ale aj výbuch hnevu priaznivcov Moslimského bratstva. Tí požadujú návrat zosadeného prezidenta, pričom kvôli splneniu tejto požiadavky neváhajú vyvolať násilie s fatálnymi následkami na stabilitu krajiny a životy občanov.
Určiť v tejto spleti protichodných udalostí, kde sa končí revolúcia a kde sa začína kontrarevolúcia, nie je ľahké. Takmer tisíc obetí zrážok medzi ozbrojenými silami a podporovateľmi Moslimského bratstva sa môže stať predelom oddeľujúcim celkovú politickú a mocenskú destabilizáciu od otvorenej občianskej vojny. Následky uvrhnutia Egypta, strategického regionálneho hráča, ovplyvňujúceho situáciu v celom arabskom svete, do otvorenej občianskej vojny by mohli byť nedozerné. A to nielen pre blízkovýchodný región, ale aj pre širšie okolie vrátane Európy.
Najvyššie velenie egyptskej armády má dnes neľahkú úlohu. Má nebezpečného nepriateľa – fundamentalistické hnutie, rozhodnuté bojovať do konca bez ohľadu na počty obetí z radov vlastných stúpencov. Na svojej strane však majú vojaci silnú, možno dokonca väčšinovú podporu obyvateľstva. Je jasné, že boj armády a islamistov za týchto okolností sa nemôže skončiť kompromisom. Kto ho však vyhrá s definitívnou platnosťou a za akú cenu, sa v tejto chvíli predpovedať nedá.
Grigorij Mesežnikov, politológ a prezident Inštitútu pre verejné otázky