Ešte pred dvomi týždňami by len málokto povedal, že rozhodnutie ukrajinskej vlády nepodpísať asociačnú dohodu s Európskou úniou počas tretieho summitu Východného partnerstva v litovskom Vilniuse vyvolá takú vlnu nespokojnosti u domáceho obyvateľstva. Opäť sa ukázalo, že radoví Ukrajinci nie sú až takí ľahostajní k tomu, akým smerom sa uberá ich krajina, a vedia svoj kritický postoj k rozhodnutiam politickej elity štátu verejne prezentovať. Kritika smeruje voči ľuďom z blízkeho okolia úradujúceho prezidenta Viktora Janukovyča.
Rozhodnutie ukrajinského kabinetu ministrov má silné geopolitické pozadie a podstatne dlhšiu históriu, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Ukrajina stojí v centre záujmov, ktoré presahujú hranice tejto východoeurópskej krajiny, čo sa prejavilo ešte viac po rozpade sovietskeho mocenského systému. Obchodné a zahraničnopolitické záujmy Moskvy sú v ostrom rozpore s ambíciou Kyjeva rozšíriť európsku dvadsaťosmičku o nového partnera. Pritom vývoj v posledných rokoch naznačoval, že náš východný sused sa rozhodol skôr pre tú druhú alternatívu. Sám prezident Janukovyč bol známy ako stúpenec európskej integrácie, v čom ho podporoval aj ukrajinský biznis. Zdanie niekedy klame, a dvojnásobne to platí v ukrajinskej politike. Aké dôvody teda vedú vládu Mykolu Azarova k takej zásadnej zmene zahraničnopolitického kurzu?
Európska únia opakovane prejavila počas rokovaní ústupky voči Kyjevu. Pôvodný zoznam devätnástich podmienok Európskej komisie, ktoré vypracoval komisár pre rozširovanie Štefan Füle, sa zúžil na jedenásť. Pritom ide o zásadné oblasti, ktoré sú predpokladom pre fungujúci voľný trh a slobodné podnikanie, uľahčujú vymožiteľnosť práva a zabezpečujú ochranu základných práv jednotlivca. Nakoniec sa „Füleho zoznam“ zredukoval na štyri elementárne požiadavky vrátane prepustenia bývalej premiérky Julie Tymošenkovej.
Ukrajinský parlament síce schválil legislatívu smerujúcu k vyjasneniu podmienok vedenia volieb a vyhlásenia ich výsledkov, ako aj k reforme úradu prokurátora, avšak poslanci neschválili dlho očakávané zákony, ktoré mali zlepšiť podnikateľské prostredie a podporiť súkromné investície. Podobný scenár malo aj hlasovanie o zákone o ošetrení väzňov v zahraničí, čo by umožnilo previezť Tymošenkovú do Nemecka. Vyvrcholením celej drámy bolo rozhodnutie Azarovho kabinetu prerušiť rokovania o bližších vzťahoch s Európskou úniou.
Na jednej strane je postup Ukrajiny pochopiteľný. Kyjev dlhodobo profituje z lacného vývozu obilia, ovocia a zeleniny do Ruska, čo mu každý rok vynáša desiatky miliónov eur. Ukrajina je významným dodávateľom elektriny pre ruských odberateľov v objeme viac ako 450 miliónov kilowatthodín mesačne, za čo zinkasuje len za tento rok asi miliardu eur. Závislosť platí aj opačne, keďže Ukrajina je závislá od plynu svojho východného suseda. Ruská federácia navyše vábi Kyjev prísľubmi o nižšej cene plynu, čím by Ukrajina mohla ročne ušetriť až do 10 miliárd eur. K tomu všetkému sa pripája mimoriadna previazanosť uhoľného a metalurgického priemyslu oboch krajín a veľký vplyv Putinovho režimu na ukrajinskú politickú a kultúrnu scénu, najmä na východe Ukrajiny s dominantným podielom rusky hovoriaceho obyvateľstva.
Z dlhodobého hľadiska bude Ukrajina strácať. Hoci váhavý postoj únie poskytnúť Kyjevu pôžičku vo výške takmer 160 miliárd eur zneistil Azarovovu vládu, členstvo v únii by prinieslo do ukrajinskej ekonomiky, ktorá stojí na pokraji kolapsu, životne dôležité investície zo zahraničia. Členstvo v únii by tiež Ukrajincom otvorilo cestu k európskym štrukturálnym fondom a štedrým dotáciám pre miestne poľnohospodárstvo, ktoré je pilierom národnej ekonomiky. Výhody v podobe ozdraveného konkurenčného prostredia s férovými pravidlami pre podnikanie, transparentného úradníckeho aparátu či právnych záruk na spravodlivý súdny proces sú len ťažko vyčísliteľné v peniazoch. Ukrajina by sa začlenením do únie plne etablovala v demokratickej a ekonomicky prosperujúcej Európe, kam aj z geografického a historického hľadiska jednoznačne patrí.
Norbert Kucharík, prezident združenia Mladí priatelia Európy