Rusnokova vláda v demisii celkom predvídateľne a racionálne dospela ku kolektívnemu rozhodnutiu, že nebude do cirkevných reštitúcií strkať nos, nieto vydávať nejaké Pecinove dekréty. Nemá na to žiadnu legitimitu, prípadné spory možno riešiť, v extrémnom prípade, možno až na súde.
Ale sociálna demokracia, vydesená padajúcimi preferenciami, naskočila na populistickú kobylu proticirkevných nálad veľmi svižne. Pán Sobotka v strachu o premiérsku stoličku je zrazu naliehavým fanúšikom Hradu ako kľúčového symbolu českej štátnosti.
To ho chce kardinál Duka zbúrať? To nám uniklo. Keď už sa chce potenciálny premiér nechať manipulovať nenávisťou k cirkvi, mal by mať aspoň správne informácie. Požiadavka, že by Hrad „mal zostať vlastnícky komplexným celkom v správe štátu“, je nesplniteľná. Už od roku 2006 je Lobkovický palác opäť majetkom Lobkovicov – a so štátom to nepohlo ani o piaď. Bude sa opäť vyvlastňovať, keď sa to v Lidovom dome dozvedia?
Chápeme strach pána Sobotku z nevýrazného víťazstva ČSSD a prípadných následkov na jeho politickú kariéru, avšak touto rétorikou stráca pre zmenu body u tých voličov, ktorí ešte v jeho strane vidia záruku právneho štátu a rešpektu k civilizovaným pravidlám a hodnotám. Tohtoročné voľby totiž nie sú len súbojom pravice s ľavicou, ale aj meraním síl medzi tými, ktorí sa obmedzujú právom a pravidlami, a tými, ktorí chcú podnecovať a skrotiť si hnev a nenávisť.
Martin Zvěřina, Lidové noviny