Len niekoľko dní po svojom príchode sa ruské jednotky údajne pripravujú na stiahnutie z Kazachstanu, keďže prezident Kasym-Žomart Tokajev vyhlásil, že „pokus o štátny prevrat“ bol odvrátený.
Ruské vojenské stiahnutia nie sú vždy také, aké sa zdajú; na hraniciach Ukrajiny nechali moskovskí vojaci na svojom mieste množstvo vybavenia napriek tomu, že vlani na jar dostali rozkaz vrátiť sa na svoje základne.
Tak či onak, násilné nepokoje z posledných dní, pri ktorých bolo údajne zabitých najmenej 164 ľudí a takmer osemtisíc zatknutých, signalizujú trvalé zmeny v stredoázijskej republike a širšom bývalom sovietskom priestore.
Najdôležitejšie sú znaky koordinovanejšieho, Moskvou vedeného, potlačenia protivládnych povstaní. V Gruzínsku v roku 2003 a na Ukrajine v rokoch 2004 a 2014 protesty viedli k prevzatiu moci prodemokratickými a prozápadnými vládami. V Bielorusku v roku 2020 a teraz v Kazachstane však Kremeľ pomohol podporiť autoritárskych vodcov, ktorí čelili povstaniam, a podporil brutálne zásahy – verbálne a finančne v prvom a vojensky v druhom rade.
Prezident Vladimir Putin tento týždeň nakreslil čiaru v piesku, keď sľúbil, že moskovská bezpečnostná aliancia ochráni spojencov pred „farebnými revolúciami“, z ktorých ako vždy vinil zasahovanie Západu. Vznik Organizácie zmluvy o kolektívnej bezpečnosti – šesťčlenného zoskupenia bývalých sovietskych republík – ako zložky na presadzovanie tejto politiky je kľúčovým vývojom od kazašských nepokojov.
Je to prvýkrát, čo blok zohral takúto úlohu od svojho vzniku v 90. rokoch. Predtým odmietli žiadosti Kirgizska a Arménska o bezpečnostnú pomoc, pričom naznačili, že ich problémy sú internými záležitosťami.
Spoliehanie sa bieloruského diktátora Alexandra Lukašenka a kazašského Tokajeva na ruskú podporu pri udržaní moci oslabuje suverenitu oboch krajín. Posilňuje Putinov kľúčový cieľ prestavby ruskej sféry vplyvu. Vytvára však riziká aj pre nich a pre Moskvu. Použitie násilia a hromadného zatýkania môže odradiť budúce protesty a uväzniť organizátorov. Neschopnosť riešiť základné príčiny nepokojov – v Kazachstane priepastné sociálno-ekonomické nerovnosti, ktoré sa vyvinuli napriek celkovému postsovietskemu nárastu životnej úrovne – nespokojnosť iba zakrýva.
Odtiaľ môže v budúcnosti vybublať, potenciálne už s väčšou silou. Keď sa vládnuce režimy stávajú tvrdohlavejšími, stávajú sa aj krehkejšími. Kazachstan tiež poskytuje varovný príbeh, že „manažované nástupníctvo“ je zložité. Nursultan Nazarbajev, bývalý sovietsky aparátnik, ktorý riadil republiku tri desaťročia, pomazal Tokajeva za svojho nástupcu v roku 2019, no zostal šéfom bezpečnostnej rady, čiže „vodcom národa“.
Zostáva nejasné, či je základom protestov boj o moc elity, ako niektorí naznačujú. Keď nespokojnosť eskalovala, Tokajev sa rýchlo verejne dištancoval od Nazarbajeva. Odvolal exprezidenta z bezpečnostnej rady a zadržal kľúčového spojenca – šéfa tajnej polície Karima Massimova pre podozrenie z vlastizrady. Miesto pobytu Nazarbajeva nie je jasné, hoci hovorca povedal, že je stále v hlavnom meste.
Zdalo sa, že Putin sám zvažuje manéver v štýle Nazarbajeva, kým zmení ruskú ústavu, aby mu umožnila zostať prezidentom až do roku 2036. Aj potom však jedného dňa bude musieť nájsť východisko. Kým sa jeho autoritatívni rovesníci musia spoliehať na zatýkanie, zastrašovanie a vojenskú pomoc pri zachovaní vlastných režimov, Kremeľ dúfa v mierové pokračovanie Putinovho systému, aj keď sa jeho tvorca pohne ďalej.