Nájsť zmysel života je pre mnohých ľudí v období rúcania, absencie, straty, či popierania hodnôt celoživotným údelom. Pre ľudí chorých a so zdravotným postihnutím je nielen dôležité ho nájsť, ale mať ho aj potvrdený zo strany spoločnosti.
Potvrdenie zmyslu života je prirodzeným právom zdravotne postihnutých osôb a morálnou povinnosťou spoločnosti. Morálna povinnosť zakladá následne vytvorenie podmienok pre dôstojnú a zmysluplnú existenciu zdravotne postihnutých.
Základnou myšlienkou je, že všetci máme schopnosť sa učiť, všetci máme určité danosti pre život. Je to len otázka základných daností a potom schopností, ktoré sú formované prostredím. Sú však jedinci a komunity, ktoré majú určitý deficit, ale to im neuberá schopnosť sa učiť a realizovať v spoločnosti. Treba si uvedomiť, že nikto nie je dokonalý, všetci sme nejako a niečím postihnutí.
Nedokonalosť neznamená neúplnosť, všetci máme jednu podstatu ľudskú a to nás spája. Kľúč k človeku, jeho fyzickému, psychickému a duchovnému zdraviu, jeho talentom, rastu, intelektu i osobným a celospoločenským problémom tkvie v jeho vedomí , ktorého anatómia je rovnaká pre všetkých.
Treba len porozumieť ako funguje a túto informáciu použiť pre blaho spoločnosti. Od úcty k slabším sa odvíja aj miera našej hodnoty. Dôležité je, aby sa zdravotne postihnutí občania napriek zdravotným obmedzeniam dopracovali k samostatnému spôsobu života a nadobudli svoju dôstojnosť. Existenciu dôstojnosti si uvedomíme v tom okamžiku, keď niekto nás nerešpektuje, správa sa k nám neúctivo, alebo nás dokonca ponižuje. Dlhé roky boli ľudia so zdravotným postihnutím núdzni ľudia na okraji spoločnosti.
Dôvodov bolo zrejme viac, ale jedným z nich bolo možno vytváranie falošného obrazu, že sme zdravou spoločnosťou a s jej rôznorodo postihnutou časťou nemáme problém. V skutočnosti však každá spoločnosť, ktorá sa takto správa, je svojím spôsobom chorá. Chorá je v tom, že je ochudobnená o myšlienky a schopnosti, ktorými títo ľudia disponujú. Aj takto môžeme smerovať k deformácii vo verejnom živote , čo nie je dobré. Chce to obnovu ,prehodnotenie, očistenie.
Chýbajú však osobnosti vo všetkých sférach spoločnosti a takto ideme cestou, necestou, ako v rozprávke. Azda nikdy sa na našej planéte toľko nehovorilo o ľudskosti ako dnes. Hlásiť sa k ľudskosti, byť človekom sa nosí. V skutočnosti nás však počty vojen a zbedačovania veľkých skupín ľudstva napĺňajú znepokojením, že presadzovanie toľko deklarovanej ľudskosti viazne.
Preto je dôležité, aby medzi nami boli ľudia, ktorí nielen o ľudskosti hovoria, ale ktorí sa ju usilujú presadiť viac do praxe, vytvoriť jej reálny priestor v spoločnosti. Je dôležité budovať chrámy praktickej ľudskosti namiesto chrámov konzumu. A to je zase funkcia spoločnosti , vytvoriť podmienky pre slabších a zraniteľnejších. Uvedomujem si, že to je smutná téma, žiaľ je pravdou, že istá časť spoločnosti, ktorú je počuť nemá rada odlišnosť v akomkoľvek zmysle.
Či už v názorovom, politickom ale aj v tom postoji k ľuďom so špeciálnymi potrebami. Stále je to vo vzdelávaní a vo výchove. Asi by bolo vhodné, aby si niektorí členovia mocenskej elity tiež uvedomili, o čom je život a možno že by im pomohlo naliať trochu pokory do ich duší.
Svoju úvahu som začal hodnotami a hodnotami aj končím. Zastávam názor, že sa tradičné hodnoty vytrácajú a sú nahradzované rôznymi menšinovými a fiktívnymi hodnotami. Ide o boj o budúcnosť, takže sa to deje systematicky.
Aké skvelé by to bolo, keby sme mohli sledovať hodnotové diskusie, keby sa argumentácia čírila a zlepšovala. Namiesto toho môžeme občas sledovať argumentačný úpadok a absentujúci obsah. Nezdieľam pesimizmus, zlo sa kultivuje a skrýva pod pekným obalom a niekedy sa zneužívajú sa klasické metódy demokracie .