V rebríčku spokojnosti ľudí krajín sveta nájdeme na popredných miestach Dánsko a ďalšie vyspelé krajiny, ale tiež Bhután. HDP na osobu v tejto krajine je pritom len zlomkom príjmov v krajinách vyspelých. Je to jeden z dôvodov, prečo sa mnoho ľudí pýta, kam sa vlastne ženieme. Vedie to niekam? A čo s tým, keď nie?
Štúdia ekonóma A. Deatona z roku 2008 porovnáva priemernú mieru spokojnosti v danej krajine s produktom na osobu. Možný vzťah, či presnejšie povedané korelácia, nie je nijako silný, ale predsa len sa zdá, že ak rastie jedno, rastie aj druhé. Spomínaný ekonóm tvrdí, že každé zdvojnásobenie HDP na osobu je spojené s konštantným zvýšením spokojnosti.
Lenže... napríklad štúdia Happiness and Economic Growth: The Evidence z januára 2013 hovorí iným jazykom. Ekonóm Richard A. Easterlin v nej namiesto analýzy zameranej na jedno miesto v jednom časovom bode pracuje s rastmi HDP a so zmenami spokojnosti.
Poukazuje aj na vývoj v krajine, kde v posledných desaťročiach nastal nevídaný ekonomický rozvoj. So spokojnosťou to podľa rôznych prieskumov v Číne ani zďaleka také jednoznačné nebolo. Protipólom Číny sú Spojené štáty, ale ani tam sústavný rast bohatstva neprináša to, k čomu by mal viesť.
Easterlin tvrdí, že krátkodobo možno pozorovať pozitívny vzťah medzi vývojom ekonomiky a spokojnosťou, v dlhšom období však taký vzťah neexistuje. Platí to o krajinách vyspelých, ale dokonca aj rozvíjajúcich sa. Pri nich dodáva, že podľa niektorých analytikov vzťah nachádzame až do určitého bodu rozvoja, ale potom postupne mizne. Lenže aj to je podľa neho omyl prameniaci z nevhodnej práce s dátami. A ukazuje aj na Čínu. Aj keď sa jej produkt za posledné desaťročie zdvihol štyrikrát, spokojnosť sa v priemere nezmenila.
Môžeme ľahko dospieť k názoru, že sme ako škrečok v kolese: neustále kmitá nôžkami, ale z miesta sa nehýbe. Lenže nie sme. Škrečok to robí, pretože ho to baví. A neničí si tým svoje prostredie. Nás to nebaví a prostredie si ničíme mohutne. Čo s tým?
Nejde o to vrátiť sa späť do kamennej doby. A tiež nie spoliehať sa na nejaké sociálne inžinierstvo a štátom/úradníkom dirigovanú zmenu. Tá musí prameniť v každom z nás, v našom správaní ako spotrebiteľov, zamestnancov, manažérov, vlastníkov firiem. Teda z nášho uvedomenia, že honba za neustálym kvantitatívnom hmotným rastom nikam nevedie, práve naopak. Podľa mňa si to začína uvedomovať a správať sa podľa toho čoraz viac ľudí. V ideálnom prípade to tak bude naďalej a necháme čo najviac na trhu, aby v tom duchu postupne „prestaval“ celú ekonomiku.