Ako župan cítim, že po obrovskej vlne solidarity a empatie sa v kraji začína dvíhať aj vlna nevôle. Nie s pomocou ako takou, ale s niektorými konkrétnymi spôsobmi. A nehovorím o extrémistoch a proruských trolloch, ale o bežných ľuďoch. Nemôžeme sa medzi sebou do krvi pohádať. Zase.
Musíme si priznať, že pomáhať nie je jednoduché. A nie je to pre každého. Nechápte ma zle, je obdivuhodné, keď jednotlivci podávajú pomocnú ruku a veľmi si ich za to vážim. Ale je tiež v poriadku nahlas povedať, že tie miesta v škôlkach a základných školách chýbajú aj nám.
Aj lieky, vyšetrenia, operácie. Aj bývanie. Že sami by sme potrebovali pomoc. Že naši malí a strední podnikatelia plačú a ekonomika krváca. Že po pandémii sme smutní a všetci máme kopec problémov.
Veľká chuť pomáhať, ktorú v sebe máme, je krásna. Ale je to udržateľné? Šetrime si sily. Pretože ak sa vyčerpáme, nezvládneme prvé problémy. Napríklad kriminalitu. Prvý kriminálny čin, ktorý spácha Ukrajinec, vyvolá vášne. Alebo choroby.
Na hraniciach nebol čas na testy či očkovania, na zdravotné prehliadky. Alebo len také drobnosti, že niekomu pomôžete nájsť prácu, a on do zamestnania nenastúpi. Nevieme si predstaviť, aké traumy si títo ľudia nesú. Buďme tolerantní.
Stretávam sa s ľuďmi, ktorí utekajú pred vojnou do nášho kraja. Sú nám veľmi vďační, ale keby mohli, vrátili by sa domov. Aj teraz. Nevieme však, či sa budú mať kam vrátiť. Nevieme, ako dlho u nás zostanú.
V župe ponúkame humanitárnu pomoc, a teda dočasné ubytovanie, jedlo, oblečenie či hygienické potreby. Ale zároveň sa pripravujeme aj na druhú vlnu pomoci, tú dlhodobú. Napríklad pomáhame so zamestnaním. Práca a pocit užitočnosti sú pre ľudskú dôstojnosť a psychohygienu nenahraditeľné. A pomáhame im zorientovať sa v našom školstve a dostať deti čím skôr do lavíc.
Od začiatku však musíme myslieť na to, že pravidlá musia platiť pre každého. Ak sa nám ich nepodarí zabezpečiť, budú to paradoxne práve Ukrajinci, kto na to doplatí. Celá menšina bude trpieť vinou jedného, dvoch neprispôsobivých spomedzi nich.
Pomáhajme, ale rozkladajme svoje sily a určujme si pravidlá. A uvedomme si, že na to nie sme sami. Vojna je čas, keď sa treba spájať. Kúsok od nás naši susedia zomierajú a horia im domovy. Je našou morálnou povinnosťou pomôcť im v čase, keď im okupanti ničia krajinu a zabíjajú ich. Sú to naši priatelia a nikdy nám to nezabudnú.