Keď je Branisko každú chvíľu zatvorené, dá sa na to zvyknúť – síce ho naši kapitáni priemyslu rozkradli, ale obchádzka existuje. Keď sa dane platia zložito a draho, lebo od začiatku systém slúžil pre politické ciele, aj na to sa dá zvyknúť. Ale keď sa na Slovensku nedá nájsť práca, lebo všetko je do najvyššej možnej miery komplikované a prehnité, tak to štve nielen pol hodinu, nielen pár dní do roka, ale stále.
Národný program reforiem – dokument, ktorý každý rok s vážnou tvárou predkladáme Európskej komisii – spomína marginalizované skupiny dvadsaťjeden krát, z toho raz priamo v zhrnutí, v súvislosti so školstvom. Mám dojem, že v skutočnosti sa má všeobecne za to, že počas nášho budovania kapitalizmu 1) je hanbou byť chudobným, pretože chudoba je podľa nás zlyhaním jednotlivca, prípadne jeho najbližšej rodiny, 2) chudoba sa týka hlavne Rómov, ktorí by si ju mali vyriešiť sami, na čele so svojím splnomocnencom. Otázka marginalizovaných skupín je teda na Slovensku, aj keď len formálne, nadlho vyriešená.
Ženy spomína Národný program reforiem štyrikrát. Väčšinou hneď vedľa marginalizovaných skupín a dôchodcov, v súvislosti so škôlkami, ktorých sa za rok postavilo deväť na celom Slovensku a, že ženy treba motivovať, aby pracovali. Podľa Eurostatu mladé Slovenky minulý rok pracovali (boli zamestnané, alebo podnikali) menej často, ako mladé Češky, Poľky, Maďarky, Rakúšanky, Nemky, Fínky, priemerné EÚ15-tky a Eurozóna13-tky, jednoducho mladé ženy vo všetkých štátoch, ktoré som si pre porovnanie vybral. Nezávisle od toho, či má žena vo veku 20 až 39 rokov základné, stredné alebo vysokoškolské vzdelanie, pokiaľ ide o zamestnanie na Slovensku, má smolu. (V porovnaní s vybranými štátmi, EÚ15 a EA13, na Slovensku majú šancu pracovať skôr ženy vo veku 40 až 59 rokov, ale vo vyššom veku ich miera zamestnanosti opäť klesá.)
Možno sa naši mentálni starci v politických stranách tešia, že Slovensku aspoň stúpa pôrodnosť. Nie, aj tu sme na chvoste, preto (a možno aj pre svoje peňaženky) ste schválili druhý dôchodkový pilier. Možno sa tešia, že z našich doma opatrovaných a štátnymi príspevkami obdarovaných detí rastú géniovia. Podľa medzinárodných hodnotení, ale aj výpovedí učiteľov nerastú. Jediné, čo rastie, je odpor ľudí voči prehnitému štátu.
Rekordne nízka zamestnanosť žien by sa dal zmeniť, ak by bol záujem – nie tých pár politikov, či politických podnikateľov, ale záujem občanov vyjadrený v hlasných občianskych aktivitách. Bez nich sa nepostaví ani dvadsať škôlok a nezmení sa ani prehnité vedenie tam, kde dopyt rodičov násobne prevyšuje ponuku obce.