Môj kalendár ma každé ráno oboznámi s nejakou múdrosťou, ktorej účelom je povzbudiť ducha. Niektoré uponáhľané rána sa človek pri čítaní viet o pokoji v duši ešte viac vytočí, ale občas je moja vnímavosť na tieto slová namierená priaznivo. „Nemôže byť mier vo svete, keď nie je mier v duši,“ čítala som spokojne zobudená. Premietla som si zábery zo správ. Vo svete máme pestrú ponuku konfliktov, ktoré nám mier v duši berú, ale ktoré sú tým „nemierom“ aj spôsobené. Už v istom bestselleri sa písalo – ako v malom, tak aj vo veľkom, ako hore, tak aj dole. Násilný svet nám nastavuje zrkadlo, ako nám kedysi nastavovali hlásateľky pred uvedením kvalitného koprodukčného filmu.
Násilie nie je len to, keď sa jedna krajina rozhodne vytvárať neistotu a konflikty všade vo svete, aby sama posilnila svoju pozíciu. Rovnaké násilie je aj to, keď sa my sami montujeme do života iným. Keď vytvárame tlak našimi očakávaniami o tom, akí by mali byť naši blízki, naši manželia a manželky, alebo naše deti. Našimi dobrými úmyslami páchame násilie v presvedčení, že zachraňujeme životy a svet, pritom doň len vnášame ďalšie násilie. Otec ma dlhé roky hnal do športu. Vraj zhnijem. Celú svoju energiu som míňala na argumentmi ozbrojený konflikt. Keď už dal konečne pokoj, mala som zrazu uvoľnenú silu kúpiť si permanentku do fitka, do ktorého chodím dodnes. Dovtedy som násilie tlaku prenášala na iných nevrlosťou a sebadeštrukčnými návštevami krčmy s kamarátmi. Česť pamiatke krčme Stoka.
Aj násilie páchané na sebe je silnou kategóriou v súťaži Násilný čin roka. Koľko sa v dobrom úmysle obetujeme pre druhých, ale pritom si tým len vytvárame umelú sebahodnotu, lebo sa nemáme skutočne radi. Porovnávame sa, živíme sa výčitkami, terorizujeme sa. Občas sú to až samovražedné teroristické útoky. Všetko nám ukazujú správy v nadrozmerných obrázkoch, s výkričníkmi a zvýrazňovačmi. Už len násilné myšlienky celkom vrtko roztáčajú koleso konfliktov.
Priateľ sedí pred telkou. Zas pozerá správy, zas hltá všetky informácie o násilí, všetky manipulačné techniky spravodajstva. „Prečo to zas pozeráš? Prečo nie si iný? Prečo nejdeme radšej do lesa na prechádzku?“ pomyslím si. Vyhlasujem vnútorný konflikt, na gauči sa mobilizuje protivzdušná jednotka. „Vlastne... ako dobre, že sme spolu, ako dobre, že vôbec sme, že sme každý iný a máme sa od seba čo učiť.“ Sedíme pred telkou, súcitne sledujeme násilníkov, ktorí sú nám takí podobní. Aspoň v obývačke je mier.