Taliani sú kráľmi krízy

Ste králi! – zvolal Roberto Benigni, najlepší taliansky komik. Bolo to počas jeho vystúpenia v televíznom programe oslavujúcom výročie talianskej ústavy. Svojim krajanom udelil kráľovský titul, pretože v hlasovaní z 2. júna 1946 si zvolili republiku namiesto monarchie. Zavrhli kráľa Umberta II., ktorý kolaboroval s fašistami a sami sa stali kráľmi svojej krajiny. Benigni zakončil svoj prejav s nádejou: „Sme krajina neustálych zázrakov a je nám súdená fantastická budúcnosť!“

Bola to typická Benigniho gradácia. No tentoraz možno až príliš vzdialená bežnému Talianovi, nehovoriac o cynických jedincoch. Králi čoho? Kde je ten zázrak? A kedy má prísť tá fantastická budúcnosť? Taliansko je krajina s bohatou históriou kreativity a veľkoleposti. No v 21. storočí ju kvári bezútešný stav ekonomiky a sociálne napätie. To všetko musí vyriešiť rozštiepená a opovrhovaná politická trieda. Taliansko malo vlani verejný dlh na úrovni 133 percent HDP – to je 2,2 bilióna eur... plus ďalších 83 miliárd ročne na úrokoch. Aby sa krajina zbavila tohto bremena, musí sa vrátiť na cestu zdravého rastu ekonomiky. A ostať tam. Dlh dnes rastie obstojne, no ekonomika len o chabé percento ročne. Taliansko zatiaľ nezbankrotovalo, no ešte stále môže.

Talianska centrálna banka oslávila Deň republiky zverejnením analýzy ukazujúcej, že Taliani za ostatných 40 rokov utrpeli pokles priemernej mzdy... a že prepad sa zrýchlil po vstupe krajiny do eurozóny. Ukázala tiež, že domácnosti sú pri pokrývaní svojich výdavkov čoraz viac závislé od príspevku dôchodcov v rodine. V skratke, krajina zúfalo potrebuje zmenu. Tu je krátky zoznam. Taliansko má nízku produktivitu, nízku úroveň investícií a tamojšie univerzity upadajú. To znamená, že desiatky tisíc najbystrejších mladých odchádzajú za vzdelaním do zahraničia (ak si to ich rodiny môžu dovoliť) a často tam aj ostávajú. Krajina láka málo zahraničných investícií a trpí pomalým súdnictvom. Domácich aj cudzincov desia mafiánske skupiny a rôzne korupčné či byrokratické bariéry.

Napriek tomu, že politický systém je fragmentovaný na strany, ktoré sa navzájom neznášajú, voliči vložili dôveru do hyperaktívneho 41-ročného premiéra Mattea Renziho. Vládne už tretí rok, kabinet vyskladal z mladých ľudí a v parlamente má pohodlnú väčšinu. Sám oplýva schopnosťami technokrata – a vďaka nim dokáže tlačiť na ministrov, úradníkov a vyslancov s cieľom oživiť krajinu. Koná tak rýchlo, ako len dokáže, no ako trefne poznamenal magazín Economist: „Potrebuje čas, ktorý mu voliči pravdepodobne nedoprajú.“ Je náročné vymaniť krajinu z úpadku, ak sa liek – ktorým zrejme bude viac odpracovaných hodín za menej peňazí – javí ešte horší.

Stávky sú vysoké. Žiadne iné politické zoskupenie nemá schopnosti, aby situáciu zvládlo lepšie. Na výročnom Ekonomickom festivale v Trente som sa s ďalšími účastníkmi rozprával o rizikách brexitu. Väčšinou chceli, aby Británia ostala. Nikto nenačrtol pálčivejšiu otázku rizika odchodu Talianska. No práve tá môže byť omnoho väčšou hrozbou.