Smiali sme sa z vreca zemiakov, chvíľu, už menej potom pri zrušených eurofondoch pre školy či zastavenom divadelnom predstavení. Možno sme sa trochu vytočili pri “zákaze” detského karnevalu, ale nejak to prešumelo. Aj na poslanca s pištoľou v NR SR sa už nejak pozabudlo. Spolu s policajnými hliadkami sa prizeráme vlakovým hliadkam, ktorým zúfale tety sprievodkyne a frustrovaní voliči ďakujú za záchranu v hodine dvanástej.
Kým si neonacisti robia mravenčiu prácu pri obchádzaní hladových dolín, počúvaní horekujúceho drobného človeka, na ktorého z hradného kopca nedovidieť, my len ignorujúc mávneme rukou nad chalanmi stojacimi pod pamätníkom Verejnosti proti násiliu a zbierajúcimi podpisy pod referendum o vystúpení Slovenska z EÚ. Nanajvýš si takých vyhodíme z friendlistu.
Ani si to nevšimneme a bude tu referendum. Budeme zaskočení, prekvapení, budeme si pripínať vlajočky Únie na svoje fejzbukové profilovky a dúfať, že príde málo ľudí. Ale možno príde veľa frustrovaných občanov a možno mesiace a roky presviedčania na face-to-face stretnutiach budú mať väčšiu silu ako emotívne príhovory celebrít. A inak bohvie, čo na to povie Banášová.
Ten chaos, čo by nastal po úspešnom referende, teraz môžeme sledovať online na príklade Británie. A to je (alebo aspoň doteraz bola) dosť vyspelá demokracia. Možno by sme sa mohli skúsiť tomu včas vyhnúť. Mohli by sme si zhrnúť benefity EÚ, argumentovať, komunikovať s euroskeptikmi (určite každý z nás nájde aspoň jedného vo svojom okolí), neizolovať ich, nevyhodiť ich z friendlistu, ale presviedčať. Politici by to mali hovoriť nahlas a zreteľne, vo veľkom, my, čo sa cítime Európanmi, aspoň tak v malom, na rodinnej oslave, na stretávke s kamarátmi zo strednej…
Lebo pseudovtipnými kecami o vreci zemiakov či urážaním zelených hliadok vo vlakoch a ich vodcov iba ženieme vodu na mlyn v teréne intenzívne makajúcich separatistov.