Ak sa pozerám na súčasné politické dianie, v ostatnom čase mám pocit, akoby som sa zobudil v inom svete. V tom predchádzajúcom sa viedli dlhé diskusie o tom, aký je postoj konzervatívnych, liberálnych alebo sociálnodemokratických politikov k danej politike. Tieto postoje boli čisté a predvídateľné a všetky posuny v postojoch boli zohľadnené.
Základné otázky politických orientácií boli: Aký je vzťah daných politických smerov v otázke úlohy štátu v oblasti ekonomiky? Je potrebný silný štát, alebo menej dominantný? Preferujú sa štátom vlastnené ekonomické subjekty, alebo sa viac verí sile trhového hospodárstva? Chce štát ochrániť súkromné vlastníctvo, alebo v istých prípadoch si vie predstaviť zásah do vlastníckych štruktúr? Chce štát vyberať viac daní a opätovne ich rozdeľovať, aby tlmil sociálne nezrovnalosti, alebo verí v to, že výkony jednotlivcov a možnosti zapojenia sa do ekonomických procesov už postačia na korekcie, ktoré vedú k vytvoreniu sociálnej spravodlivosti?
V rámci politických strán sa o týchto otázkach viedli veľké diskusie a na ich základe sa formulovali programy strán, ktoré boli východiskom volebných programov. Kandidáti na parlamentné voľby boli školení podľa postojov strany k jednotlivým témam. Takto sme žili v tom starom svete.
V tom novom sa už žije inak. Začína sa to tým, že klasické politické strany prestali existovať. V minulosti tvorili postoje strany k jednotlivým otázkam stranícke štruktúry. Poľnohospodárska komisia strany zaujala stanovisko, ktoré sledovali všetky štruktúry strany. Dnes neexistuje ani poľnohospodárska komisia, ani klasická štruktúra strany. S
trany nového typu sú buď strany so silným vedúcim, alebo s menšou skupinou silných, ktorí sami vytvárajú stanoviská strany, a to ad hoc na základe prieskumov, s formuláciami, ktoré chce počuť väčšina potenciálnych voličov. Vedúci strany zaujmú pozíciu a následne čakajú na ďalší prieskum, aby mohli prípadne urobiť korekciu programu, hoc aj diametrálne odlišnú od predchádzajúceho názoru.
Keďže aj úroveň vzdelanosti politikov je nižšia, nemôžu to korigovať ani ostatní členovia strany, netvoria sa stratégie, preto sú všetky rozhodnutia mimo strategickej a dlhodobej vízie. Pri spontánne meniacich sa postojoch na základe prieskumov sa tvorba politík mení na chaos. Veľký význam v rámci korekcií jednotlivých rozhodnutí má štátny aparát, ktorý by mal korigovať politické výkyvy.
V tomto svete sa však štátny aparát mení z pracovníka s kulisami na diváka na balkóne, ktorý s úžasom pozerá, prípadne tlieska a povzbudzuje politikov, aby na javisku vystrájali ešte väčšie hlúposti. V tomto chaotickom svete už neplatia žiadne iné pravidlá, len pravidlo politického prežitia. A čo môže robiť volič, občan? Už nič, lebo je odkázaný na divadelnú hru, kde namiesto profesionálnych hercov vystupujú tí, ktorí sa bez vzdelania a prípravy len hlučne vydriapali na javisko.
Autor je predseda Predstavenstva Slovnaftu.