Šoféri kamiónov, ktorí protestovali proti nekonečným radám a niekoľkým hodinám stráveným na hraniciach medzi Nemeckom a Francúzskom. Práve oni boli, odľahčene povedané, tvorcami myšlienky schengenského priestoru.
Začali s tým Francúzi a Nemci
Akousi predchodkyňou Schengenskej zmluvy bola Saarbruckská dohoda o postupnom rušení vzájomných colných kontrol. Tú v júli 1984 podpísali Francúzsko a Nemecko. Vtedajší francúzsky prezident Francois Mitterrand a nemecký kancelár Helmut Kohl sa "motivovali" práve štrajkovou pohotovosťou dopravcov, ktorí tak upozorňovali na neúnosné rady na hraniciach oboch krajín. Dohoda predpokladala postupné rušenie kontroly na francúzsko-nemeckých hraniciach a okrem voľného pohybu tovaru sľubovala aj voľný pohyb osôb.
Svoj "minischengen" mali v tom čase už aj krajiny Beneluxu. Belgicko, Holandsko a Luxembursko zaviedli v roku 1960 takmer úplnú voľnosť pohybu osôb a tovaru. Slovo dalo slovo, a Benelux sa spolu s Francúzskom a Nemeckom dohodli na bližšej spolupráci. Tá viedla v roku 1985 k podpísaniu dohody.
Najväčšie rozšírenie
Postupne sa k nim pridali Taliansko, Španielsko, Portugalsko, Grécko, Rakúsko, Dánsko, Švédsko a Fínsko. Najväčšie rozšírenie v histórii však zažíva práve teraz, keď sa k nemu okrem Slovenska pridalo ďalších osem krajín. Dnes je jeho súčasťou 22 členských štátov EÚ, Nórsko a Island sú pridruženými krajinami. Tým sa však rozširovanie nekončí. Už teraz je v pláne, že by sa v novembri 2008 malo pridať k Schengenu Švajčiarsko, o prípadnom vstupe rokuje aj Lichtenštajnsko. Ambície vstúpiť má aj Bulharsko a Rumunsko.