Presuny vlastníctva tlače, televízií a rádií vyvolávajú v poslednej dobe búrlivú diskusiu. No malo by nás to trápiť viac než v prípade výrobcov salámy? Zvykne vlastník média ovplyvňovať aj jeho obsah a politické zameranie? A má obsah novín vôbec vplyv na správanie voličov, a na rozhodovanie v krajine?
Začnime od konca. Široké spektrum rigorózneho výskumu – vychádzajúceho najmä z prirodzených experimentov – ukazuje, že vplyv médií na hlasovanie v demokracii je zásadný. Rozširovanie dostupnosti konzervatívno-pravicových Fox News zvyšovalo vo voľbách v roku 2000 podiel hlasov pre Georgea Busha. Naopak, experimentálne rozdávanie predplatného ľavicovejšieho Washington Postu počas guvernérskych volieb v roku 2005 pomáhalo Demokratom. Dostupnosť na vláde nezávislého televízneho vysielania pomohla v ruských voľbách v roku 1999 opozícii na úkor vládnych strán.
Vplyv nemusí byť priamočiary - masová dostupnosť televízie s frivolnejším, menej politickým obsahom oproti novinám a rádiám viedla v Amerike k poklesu účasti vo voľbách o dve percentá za každú dekádu. A ako zistil náš bývalý stážista Samuel Škoda, pokrytie pohraničných oblastí Československa nemeckým rozhlasom zvyšovalo zisk sudetonemeckej strany – ale aj jej nepriateľov komunistov – vo voľbách v roku 1936. Počúvanie československého rozhlasu naopak posilňovalo umiernené, buržoázne strany.
Rovnako silno menia médiá obsah politík. Intenzita federálnej podpory z programu New Deal závisela v tridsiatych rokoch od počtu poslucháčov rozhlasu v okrese. A intenzita verejnej pomoci pri prírodných katastrofách pravidelne klesá počas olympijských hier, ktoré vytláčajú z mediálneho priestoru všetko ostatné.
Na druhej strane, vplyv majiteľov – podobne ako inzerentov a osobných presvedčení novinárov – na politické zafarbenie novín nie je jednoznačný. Podľa niektorých štúdií sa prispôsobujú skôr ideologickým predsudkom obecenstva. Viac dôkazov o sebeckom reportovaní existuje v prípade konkrétnych záujmov, napríklad v prípade liberalizácie vlastníctva televízií. Berlusconiho televízna spoločnosť zasa získavala významne vyšší podiel reklamy v obdobiach, keď bol premiérom. Netreba pritom zabúdať, že tieto zistenia sú zo zrelších demokracií, s vyspelejšími inštitúciami a silnejšími etickými hranicami.
V trhovej ekonomike môžu niekedy poskytovať verejné statky aj súkromní poskytovatelia. Zdravotné či dôchodkové poistenie, kvalitné a nestranné informácie. Kvôli tradícii, efektivite, menšej koncentrácii moci. Aby to fungovalo, musia v tejto oblasť biznisu platiť podobné písané aj neformálne pravidlá, ako v dobre spravovanom verejnom sektore. Desať rokov skúseností zo slovenského zdravotníctva naznačuje, že sa nám to nemusí podariť.