Európska centrálna banka (ECB) začala od pondelka 9. marca s programom kvantitatívneho uvoľňovania, ktorý má v zásade dva ciele – dostať infláciu v strednodobom horizonte k dvom percentám a vytvoriť lepšie podmienky na rast ekonomík eurozóny zlepšením transmisného mechanizmu (prevod nových peňazí do reálnej ekonomiky). To by malo zlepšiť podmienky na úverovanie domácností i podnikového sektora. Aká je však šanca na úspech tohto programu?
Tlak na infláciu
O nízkej inflácii, resp. deflácii sme už písali. Maloobchodný obrat v eurozóne sa podľa sezónne očistených údajov od konca roka 2013 spamätal a rastie. Nedá sa teda hovoriť o tom, že by sa odkladali nákupy kvôli očakávaniu ešte nižších cien. Súčasná deflácia je očividne výsledkom výrazného poklesu cien energií, stabilných cien potravín, technologického pokroku, ktorý sa prejavuje v poklese cien komunikácií, ale aj napr. domácich spotrebičov. Mení sa štruktúra dopytu – rastie záujem o služby všakovakého druhu, v zdravotníctve, vo vzdelávaní, čo tlačí ich ceny nahor. Podľa mňa v súčasnosti, keď dochádza k veľkým zmenám v efektívnosti výroby, v spotrebe energií a štrukturálnym zmenám spotreby, je koncept dvojpercentnej inflácie zastaraný a vyžaduje dôkladnú revíziu. Legitímna je aj úvaha o návrate k zlatému štandardu. Nechuť urobiť zmeny v tejto oblasti znamená len ochranu dlžníkov, najmä štátov, na úkor sporiteľov vrátane armády budúcich dôchodcov, ktorým sa bude ukrajovať z ich dôchodkov.
Plánovaný rozsah tohto programu je zhruba 10 percent HDP eurozóny a približne aj 10 percent súčasného objemu menového agregátu M3 (zahŕňa hotovosť, vklady, ale aj akcie fondov peňažného trhu a dlhové cenné papiere so splatnosťou menej než 2 roky), čo je menej, ako mal obdobný americký a britský program. Otázka však je, do akej miery sa podarí tomuto programu zvýšiť objem úverov súkromnému sektoru. Doterajšie programy zatiaľ nepriniesli výrazný rast úverovania.
Banky nechcú riskovať
Istá skepsa je preto nevyhnutná aj v prípade programu kvantitatívneho uvoľňovania. Jeho úspech je neoddeliteľne spojený s ochotou bánk zobrať na seba viac úverového rizika. V eurozóne, na rozdiel od USA a Spojeného kráľovstva, dominujú na finančnom trhu banky, ktoré vďaka čoraz prísnejšej a detailnejšej regulácii často v praxi riadia skôr manažéri rizika a finanční riaditelia než obchodníci. Aj bez kvantitatívneho uvoľňovania ECB majú dnes európske banky dostatok voľných zdrojov na rast financovania domácností a nefinančných podnikov. Realita je však iná – objem úverov za obdobie november 2014 až január 2015 klesol. Transmisný mechanizmus menovej politiky nefunguje riadne aj preto, že iné kanály mimo bánk nie sú v eurozóne natoľko rozvinuté ako v USA či Spojenom kráľovstve.
ECB je v tejto situácii v dvojitej role, menovou politikou sa snaží povzbudiť banky, aby akceptovali viac rizika a zvýšili úverovanie ekonomiky, na druhej strane ako regulátor prísne sleduje všetky riziká, ktoré úverové inštitúcie na seba prijali, a tvrdo vyžaduje ich kapitálové krytie. Banky pod tlakom regulácie môžu strácať svoj rizikový apetít a obmedziť investície na aktíva s nižšou mierou rizika. Tento prístup vyslovene nepraje napr. začínajúcim a ani finančne slabším malým a stredným podnikom. Na druhej strane, nerovnomerný tok zdrojov do istých segmentov môže vyvolať vznik bublín.
Menej regulujme
Menová politika nemôže nahradiť potrebné reformy a zmeny v eurozóne. Ekonomika potrebuje menej regulácie, menej dotácií, vysnívaných cieľov a podstatne viac priestoru pre tých, čo majú nápady a sú ochotní riskovať, aby ich uskutočnili. Berúc do úvahy štruktúru ekonomiky a finančného sektora eurozóny, kvantitatívne uvoľňovanie má isté ohraničenia a samotné sotva naštartuje jej vyšší rast.