Spor o to, či smie alebo nesmie prezident odmietať premiérovi vymenovanie „jeho“ ministrov, rozsekne len Ústavný súd. Inak ako kompetenčnou žalobou na prezidenta sa šermovanie najrôznejšími právnymi posudkami či expertízami skončiť nemôže. Bohužiaľ, ako dôkaz zvlčenia tuzemskej politickej garnitúry by bolo ťažké niečo presvedčivejšie nájsť. Už v minulých rokoch sa rozmohla, najmä vinou ČSSD, nemravnosť akékoľvek politické rozhodnutie (ktoré sa nepáči), s ktorým sa štandardnými politickými postupmi nedá pohnúť, pravidelne predkladať Ústavnému súdu. Prezident len posilňuje trend a v snahe získať čo najviac sily využíva každú príležitosť. To, že bol zvolený priamo, mu poskytuje výhovorku pre čokoľvek vrátane šírenia krčmových múdrostí o idiotských ústavných zvyklostiach. Či už v spore o vymenovanie ministrov „vyhrá“ ktokoľvek, situácia prináša len nekonečný zástup ďalších bitiek o prezidentove kompetencie. V rozumnú dohodu prezidenta Zemana s premiérom dúfať nemôžeme, ibaže by sa premiér nechal mocensky vykastrovať, a tým spáchal politickú samovraždu. Navyše nesmieme zabudnúť, že prezident bude motivovaný aj tým, že rozhodca, teda Ústavný súd, je zostavený podľa jeho gusta a predseda súdu sa sympatiami k hlave štátu nijako netají. Mocenskú zdržanlivosť nemôžeme čakať od človeka, ktorý si nedokáže odoprieť ani tabak, ani alkohol, preto sporov bude len pribúdať.
Ak sa budú politici medzi sebou vzájomne častejšie súdiť o kompetencie a priebežne ich potom bude polícia trestne stíhať za politické rozhodnutia, nezbavíme sa ani zachmúrenej spoločenskej atmosféry ani chronického sťažovania sa na politiku.
Martin Zvěřina, lidovky. cz