Vysoká hra lovcov hláv

Ešte v 90. rokoch sa miesta riaditeľov a manažérov v slovenských firmách obsadzovali asi tak, že Jožo sa poznal s Vladom, generálnym riaditeľom, a ten preto urobil z jeho kamaráta Fera šéfa marketingu. Fero zas Vladovho syna pretlačil do kinder-manažmentu firmy, kde riaditeľoval Jožov švagor.
Hoci na mnohých miestach to takto beží dodnes, významné, a najmä zahraničné spoločnosti na Slovensku už dlhšie využívajú profesionálne metódy. Na riadiace posty dosadzujú ľudí, ktorých im najprv starostlivo naservírujú a preveria takzvaní "headhunteri" z personálnych agentúr, čiže lovci mozgov. Niet sa čo čudovať. Na miestach, kde sa rozhoduje o miliónoch, sa nič nenechá na náhodu. Bolo by zvláštne, keby to bolo inak.
Príklad zo života. V roku 1999 hľadala maďarská spoločnosť TriGranit Development Corporation vhodného šéfa pre nové obchodno-zábavné centrum Polus v Bratislave. Obrátila sa na medzinárodnú personálnu agentúru TMP (vystupujúcu teraz pod názvom Hudson Global Resources), aby využila jej "headhunting". Agentúra vytipovala kandidátov, medzi nimi aj Češku Petru Hándlovú. V roku 1994 sa Hándlová stala riaditeľkou vôbec prvého obchodno-zábavného centra v Čechách, ktoré otvorili v Prahe.
"Nákupné centrá ma veľmi zaujímali," hovorí dnes. Istý čas študovala ich know-how aj v USA a americké skúsenosti priniesla do Česka. Zároveň ju personálne agentúry evidovali ako záujemcu o získanie ďalších skúseností v obchodnom biznise v zahraničí. Do toho prišla v roku 2000 ponuka TriGranitu šéfovať bratislavskému Polusu. Hándlová ju prijala. Priznáva, že finančne to bolo zaujímavé.
"Ponuky personálnych agentúr mi prichádzajú stále. Aj preto, že spomedzi Čechov a Slovákov mám v obchodnom biznise najdlhšiu prax," dodáva.
Lov na manažéra. Ako v praxi vyzerá lov na šikovného manažéra? Na začiatku je požiadavka firmy, napríklad na obsadenie postu jedného z riaditeľov, a tá sa obráti ako klient na poradenskú spoločnosť. Jej rešeršéri a konzultanti dovtedy mapujú trh, kým nevyberú zoznam najvhodnejších kandidátov na približných pozíciách. Vyberá sa zvyčajne aspoň päť ľudí, ale v prvej fáze ich môže byť aj 15.
Ako hovorí Martin Krekáč zo slovenskej pobočky renomovanej medzinárodnej poradenskej spoločnosti Amrop Jenewein Group, veľké poradenské firmy idú na vec veľmi premyslene. Majú dokonca sektorovo zadelených konzultantov, ktorí dlhodobo prečesávajú vedúce posty. Mimochodom, špičkových personálnych firiem, vyjedajúcich manažérske hrozienka na trhu, je u nás zatiaľ málo, odhadom asi desať.
"Sledujú noviny, časopisy, selektujú agentúrne správy, spoločenské rubriky. Zisťujú podrobnosti, ako kandidát vystupuje na verejnosti, či má alebo nemá problém hovoriť pred kamerou. Skrátka z verejných zdrojov sa zaznamenáva o najvyšších manažéroch všetko, čo by mohlo byť o nich raz zaujímavé," vysvetľuje Krekáč.
Komplexný obraz. Každý kandidát sa dôkladne preverí. Je dobré, ak sa k jeho analýze môže doplniť, že "je mienkotvornou a rešpektovanou" osobou, "nemá problém vystúpiť na konferencii" alebo "vyžaruje z neho charizma"...
Ďalší krok je zber referencií o kandidátovi. Od ľudí, ktorí s ním už pracovali sa zisťuje, akým bol kolegom či šéfom. Ide o to, aby sa objektivizovali informácie získané na začiatku. Pri hľadaní vhodného kandidáta mnohé firmy vyžadujú napríklad prehľad, či a za akých okolností sa daná osoba za posledné roky spomínala v médiách.
Známym príkladom, ako mohla budúcej kariére vrcholového manažéra poškodiť stranícka angažovanosť, bol v 90. rokoch bývalý guvernér Národnej banky Slovenska Vladimír Masár. Po skončení funkcie dostal od Vladimíra Mečiara ponuku vstúpiť do HZDS, ktorú podľa správ z médií vraj musel odmietnuť. "Ako bankár by som skončil," povedal vtedy Mečiarovi. Možno aj vďaka tejto prezieravosti je dnes šéfom slovenskej pobočky audítorskej spoločnosti Deloitte&Touche.
Hra na mačku a myš. Keď začne "headhunter" vytipovaného manažéra obletovať, v podstate ho chytá do zlatej klietky. Dobrým pozadím bývajú spoločenské akcie, kultúra, šport. Manažér by v tejto etape ešte nemal tušiť, že už je v osídlach... Na povrch to sčasti vyjde, až keď dostane pozvanie na rozhovor. Najprv v nenútenom tóne, neskôr s otázkami typu: ste spokojný v súčasnom zamestnaní? Do poslednej chvíle však nesmie vedieť, kto má oňho záujem. "Je to vysoká hra. Musia ju vedieť hrať všetci zainteresovaní. Preto je zrelosť headhuntera a jeho profesionalita mimoriadne dôležitá," tvrdí Krekáč.
Lovci mozgov zvyknú hľadať i v štátnej sfére, ale siahajú len najvyššie. "S bežnými ľuďmi zo štátnej správy nemávame dobré skúsenosti, nie sú flexibilní a ani jazykovo vybavení," konštatuje partner personálnej agentúry Hill International Peter Tomasch.
Inak je to na pozíciách generálnych riaditeľov. Aj na slovenských ministerstvách sa už nájdu top-manažéri, o ktorých majú záujem lovci mozgov pre renomované inštitúcie. Napríklad minister financií Ivan Mikloš sa svojho času netajil zvažovaním medzi štátnou funkciou a vysokým postom v súkromnej spoločnosti.
Riaditeľ Úradu pre štátnu službu Ľubomír Plai pre FORMÁT potvrdil, že z jeho úradu nedávno odlákal výborného odborníka T-Mobil. "Dali mu o 40 tisíc vyšší plat." Plai to vníma ako súčasť trhu. Vie, že štátna služba nikdy nebude môcť súperiť s platmi súkromných firiem, ale môže ponúknuť iné výhody.
Čo za to? Honoráre za "headhunting" sa pri najvyšších postoch rátajú na státisíce. Zvyčajne je to 50 percent ročného príjmu kandidáta, ale rovnako to môže byť len 30, alebo naopak až 70 percent.
"Ak sa priemerný ročný príjem top manažéra na Slovensku pohybuje okolo dvoch až troch miliónov korún, honorár za naše služby sa pohybuje od pol až po jeden a pol milióna korún," hovorí Krekáč. "Cena zahŕňa aj záručnú lehotu. Na top pozície je aspoň rok, ak sa kandidát neosvedčí, bez nároku na ďalší honorár zabezpečíme náhradu."
Vo výške honorára poradenská spoločnosť premieta záväzok, že dva až tri roky udrží v tajnosti všetko, čo sa odohralo okolo ulovenia manažéra. Je to teda cena za istotu, že ho, takpovediac, nepredá dvakrát.